Reformovaná kresťanská cirkev

Reformovaná kresťanská cirkev (ďalej RKC) sa konštituovala na prvej krajinskej synode v bývalom Uhorsku, v Debrecíne r. 1567. Táto synoda sa jednoznačne priznala k ženevskému reformačnému smeru reprezentovanom Jánom Kalvínom. Za najvyššiu autoritu života a učenia cirkvi uznáva svedectvo prorokov a apoštolov zahrnuté v Písme svätom. Spolu s ostatnými reformovanými cirkvami vyznáva dve historické konfesie: Heidelberský katechizmus (1563) a Druhé helvétske vyznanie viery (1566). Život a rozvoj RKC bol oslabený protireformačným hnutím, ktoré bolo zastavené až Tolerančným patentom Jozefa II.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska r. 1918 vznikla na území Slovenska samostatná Reformovaná kresťanská cirkev. V r. 1938 bola časť Slovenska, kde sa nachádzala väčšia časť zborov RKC, pričlenená k Maďarsku. Po 2. sv. vojne boli mnohí veriaci maďarskej národnosti násilne vysídlení do Maďarska alebo do vysídlenej sudetskej oblasti v juhozápadných Čechách. V r. 1948 vláda uznala RKC, r. 1952 ratifikovala jej cirkevnú ústavu, ale život a práca boli v ateistickom štáte obmedzované a brzdené.

K novému rozvoju života a činnosti RKC došlo po „nežnej revolúcii“ r. 1989.

Organizačná štruktúra

RKC má synodálno-presbyteriálny charakter. Najvyšším zákonodarným orgánom je synoda, tvorená 17 ordinovanými a 17 laickými poslancami. Synoda volí zo svojich radov Synodnú radu (7 ordinovaných a 7 laických členov) a Predsedníctvo synody.

Základnou organizačnou zložkou RKC je cirkevný zbor na čele s presbyterstvom, ktoré vedie duchovný pastier a kurátor. Cirkevné zbory sa združujú do 9 seniorátov. Každý seniorát je riadený valným zhromaždením na čele so seniorom a seniorálnym kurátorom.

Vzhľadom na historickú minulosť je pre RKC typická dvojjazyčnosť. Väčšia časť veriacich patrí k maďarskej národnostnej menšine. Zo seniorátov sú 2 so slovenskou jednacou rečou a 7 s jednacou rečou maďarskou.

Poslanie a misijné ciele

Najdôležitejšou úlohou je zvestovanie Slova Božieho a prisluhovanie sviatostí (Krst Svätý a Večera Pánova). Po spoločenskej obrode v r. 1989 sa rozvíja práca s mládežou, vyučovanie náboženstva, konfirmačná príprava, obnovuje sa diakonská a charitatívna služba.