Nové farnosti

Najstaršia písomná zmienka o obci je z r.1220. V 18. st. nachádzame obec pod názvom Vasarhel. V r.1773 je zaznamenaná slovenská podoba Tarhowisste. Terajšie pomenovanie obce Trhovište je z r.1920. Prvý chrám bol drevenný, slúžil veriacim ešte pred rokom 1671, ako je to uvedené v kronike. Z r.1721 pochádzajú prvé písomné zápisy, kedy bol uvedený 1.farár do farnosti. 5.mája 1811 boli položené základy nového kemmného chrámu, ktorý bol vybudovaný v klasicistickom slohu. Chrám je zasvätený Všetkým svätým a s vežou bol dokončený v roku 1842. V tomto roku oslavujeme 200. rokov od položenia základov chrámu a 290. rokov od uvedenia prvého farára do farnosti. Vo farnosti je jeden chrám - Trhovište Bohoslužby sa pravidelne slávia: Bánovce n.Ondavou (Dom nádeje) Moravany (Dom nádeje a Rím.kat.kostol) Lučkovce (Rím.kat.kostol) Stará farská budova slúži ako pastoračný priestor pre mládež Nový farský dom ako kancelária a byt pre kňaza s rodinou

V roku 1804 bola z majcichovskej farnosti, ktorú tvorili obce Majcichov, Abrahám, Hoste a Opoj, odčlenená filiálna obec Opoj, ktorá sa stala samostatnou farnosťou a z opojskej kaplnky sa automaticky stáva farský kostol. Nakoľko arcibiskupský stolec v Ostrihome nebol obsadený, správu mal na starosti dočasný – kapitulný vikár, Mons. Jozef Vilt, ktorý aj podpísal erigujúci dekrét pre novozriadenú opojskú farnosť 12. mája 1804.

Obec Poruba pod Vihorlatom bola založená na zákupnom práve v roku 1410. Leží na južných pahorkatinách Vihorlatského pohoria. V roku 1410 obec niesla názov Némethporuba, v roku 1425 Némethwágás, od roku 1808 Nemecká Poruba, od roku 1946 Nová Poruba a od roku 1948 Poruba pod Vihorlatom. Prvými obyvateľmi obce boli nemecký kolonisti, ktorí sa po čase odsťahovali bližšie k miestu nálezu železnej rudy, kde vyrábali v dielňach železiarske výrobky. Novými osadníkmi po príchode ktorých sa začala obec rozrastať boli rusíni. Gréckokatolícky chrám sv. apoštola a evanjelistu Marka je postavený v roku 1870. Pôvodná veža u mala cibuľovitý tvar. Pri prechode frontu počas druhej svetovej vojny, vežu zasiahol delostrelecký granát. Po roku 1950 bol chrám a veža zrekonštruovaná do dnešnej podoby. V roku 1986 bola pribudovaná sakristia a v roku 1987 - 1988 vybudovaný chór s novým vnútorným zariadením. Neskôr boli vymenené nové okná, opravená fasáda a roku 2004 nainštalovaný nový ikonostas. Od roku 1997 sa Poruba pod Vihorlatom stala samostatnou farnosťou, odčlenením od farnosti Jovsa. Farská budova bola dokončená v roku 1996.

Dolné Krškany boli dlho súčasťou obce Kereskyn spolu s obcou Horné Krškany. Neskôr spolu so zemianskou osadou Mikov Dvor niesli názov Malé Krškany. Z 12.-13. storočia je v dnešnom chotári obce doložená existencia zaniknutej obce Dvorčany. Ďalší údaj o obci je až z roku 1585, keď bola úplne vyplienená Turkami. V priebehu 17.storočia sa z tejto pohromy spamätala, takže podľa daňového súpisu z roku 1752 tu žilo 95 rodín, 18 z nich bolo zo zemianskych rodov vlastniacich obec (Thuróczy, Kereskényi, Sándor, Hunyady, a.i.). Na ich kuriálnej pôde žilo 70 rodín podaných sedliakov, 3 rodiny želiarov, 2 rodiny prenájomcov a 3 sluhovia. Medzi nimi bolo 7 remeselníkov. Poddaní pracovali na panskej pôde a chovali v tom čase 52 koní a 108 kusov hovädzieho dobytka.

V rokoch 1738-1788 tu postavili katolícky kostol zasvätený sv.Ondrejovi-apoštolovi, ktorý sa stal farským i pre Horné Krškany. Začiatkom 19. storočia tu žilo okrem zemanov 85 rodín, z toho 73 podželiarských a 12 židovských prenájomcov, zväčša krčmárov. Pri cholere v roku 1831 zomrelo 65 a v roku 1866 53 ľudí. V roku 1854 tu bolo 750, v roku 1872 - 721 a roku 1881 - 710 obyvateľov v 92 domoch.

Po komasácii chotára po roku 1863 bolo v Dolných Krškanoch s osadami Mikov dvor a Ohaj 1088 jutár pôdy z čoho 624 jutár tvorili polia a vinice, 412 jutár lúky a pasienky a zvyšok 72 jutár neproduktívna pôda. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, vinohradníctvo prevažne vo forme nádenníctva, ale bolo tu i 17 remeselníkov a živnostníkov. Z niekdajších zemepánov obce hospodárili koncom minulého storočia už len Takácsovci. V roku 1897 trištvrte chotára patrilo štyrom vlastníkom: Adlerovi, Veröovi, Westheimerovi, a Takácsovi.

Vzrastu obyvateľstva obce roku 1910 na 942 zodpovedá stavebné rozšírenie miestneho kostola o bočné lode roku 1902 a zriadenie želežničnej zástavky roku 1912. Pri sčítaní roku 1921 tu bolo 950 obyvateľov a 114 domov s 201 bytmi. Chotár mal 649 ha a patrili k nemu osady Jánová Studňa, Miková Ves, Nová Hora a Ohaj. Dvadsiate roky sú v Dolných Krškanoch charakterizované triednym uvedomovaním a štrajkovými bojmi poľnohospodárskeho robotníctva, ktoré vyvrcholili smutne známou streľbou četníkov do demoštrantov 2. mája 1928. Obec sa do roku 1930 rozrástla na 181 domova počet obyvateľov sa zvýšil na 1222. V nasledujúcich rokoch postavili na mieste zbúraného kaštieľa nový kultúrny dom. V roku 1973 sa obec úplne zlúčila s mestom Nitra.

Roku 2008 (14. februára) boli v rámci reorganizácie slovenských diecéz Hokovce pričlenené k banskobystrickej diecéze. Nasledujúceho roku bola v Hokovciach opäť zriadená farnosť s filiálkami Slatina, Horné Semerovce a Dolné Semerovce. Zároveň, 15. septembra 2009 prikročil biskupský úrad v Banskej Bystrici k výstavbe novej farskej budovy. Táto bola dokončená v prvý septembrový týždeň roku 2010 a v nedeľu 5. septembra bola vysvätená. Dva dni nato, 7. septembra prevzal úrad nový farár Tibor Benčík.

Rímskokatolícka farnosť v Starej Hute patrí do Košickej arcidiecézy, ktorej arcibiskupom je Mons. Alojz Tkáč, Rožňavskej diecézy, ktorej biskupom je Mons. Vladimír Filo a Novohradského dekanátu, ktorého dekan je Gabriel Rákai. Farnosť Stará Huta má filiálky Horný Tisovník, Dolný Tisovník, Šuľa, Červeňany a Veľký Lom. Okrem farského kostola v Starej Hute, ktorý je zasvätený Menu panny Márie je v Hornom Tisovníku kostol zasvätený Svätým Filipovi a Jakubovi a kaplnka zasvätená Nanebovstúpeniu panny Márie je v časti obce Sliacka Poľana, ktorá už patrí do Banskobystrickej diecézy.

Pôvodný gréckokatolícky chrám z roku 1718, zasvätený sv. archanjelovi Michalovi nahradil nový chrám, dokončený v roku 1939 s tým istým patrocíniom. Architektonicky patrí k najkrajším chrámom v Apoštolskom exarcháte.

Chrám sa staval pod vedením o. Kaliňáka,(1937) ktorý ho aj sám projektoval. To vyjadruje aj jeho portrét pri vstupe do sakristie. Pri práci na novom chráme mal na mysli jednu túžbu, aby tento chrám dokončil a aspoň raz odslúžil sv.liturgiu. To sa mu aj splnilo. Po ukončení prác a následnej vysviacke ťažko ochorel na týfus a o týždeň aj zomrel. Jeho slová sa vyplnili do bodky. Ľudia si ho veľmi vážili pre jeho zbožnosť a obetavosť . Neváhal skočiť aj pod zablatený voz, aby pomohol .

Počas okupácie Michaloviec Topolianský veriaci niesli v procesii za spevu molebenu Ikonu Matky ustavičnej pomoci, ktorá je v miestnej cerkvi umiestnená v bočnom žertveníku, aby si vyprosili jej pomoc a ochranu. Na druhý deň podľa pametníkov prišla hustá hmla. Tá bola príčinou, že sa nemecké a ruské vojská nestretli. Akoby zázrakom okupácia nezasiahla Topoľany, pričom ostatné dediny boli bojmi ťažko skúšané.
Z dejín Topoľan je potrebné spomenúť, že 17. 10.1969 tu boli pohrebné obrady Dominika Trčku za účasti mnoho veriacich i duchovenstva.

Veľmi váženým o. duchovným v Topoľanoch je nebohý o. Lazor: Viedol Mariánsku kongregáciu mužov so sídlom v Topoľanoch, ktorá sa za jeho vedenia rozrástla na 75 mužov. Práve táto kongregácia 13. júna 1948 usporiadala veľmi významnú a netradičnú púť mužov do Humenného: „Viac ako 250 mužov z Topoľan, Petroviec a okolia išlo v procesii do Petroviec na stanicu a odtiaľ vlakom do Humenného... Mohutný spev sa rozliehal do všetkých ulíc ...Všetkých to povzbudzovalo...“

od 15. novembra1968 sa stal správcom farnosti Topoľany s filiálnou obcou Lesné.

Spolu s kurátormi sa v novom pôsobisku hneď pustil do práce. Nová rozostavaná farská budova, ktorú začali stavať pravoslávni, bola už pod strechou, ale bolo potrebné najprv robiť opravy na chráme a až potom dokončiť faru. Za jeho dvadsaťdvaročného pôsobenia v tejto farnosti, aj keď s mnohými ťažkosťami zo strany okresného cirkevného tajomníka, bol topoľanský chrám vymaľovaný z vnútra, dvakrát bola obnovená jeho vonkajšia fasáda, bola urobená nová medená strecha a podľa zmeneného projektu bola dokončená farská budova. Táto bola posvätená 15. septembra 1974 okresným dekanom o. Jozefom Knežom.

Otec Lazor viackrát zorganizoval rôzne výlety pre farnosť – či už pre celú alebo pre miništrantov. Do pamäti veriacich sa hlboko vryl jeden z týchto výletov - púť na Velehrad, kde oni ako prví slávili spolu so svojim farárom gréckokatolícku svätú liturgiu v slovenčine.

Prvý písomný údaj o Lutišiach je z urbáru v roku 1662, kde sa spomína pod menom "Litisse". Podrobnejšie informácie o obci sa dozvedáme v kanonickej vizitácií starobystrickej farnosti z roku 1728. Lutiše - Litisse mali v tomto roku 16 usadlostí a žilo v nich 313 veriacich.

Cirkevnoprávne sa obec osamostatnila od Starej Bystrice v roku 1788, kedy bol na mieste dnešnej školy postavený kostol a bola vytvorená aj samostatná farnosť.

O pôvodnom kostole v Lutišiach z tohoto roku nemáme dostatok správ. Vieme však, že bol drevený a stál na mieste dnešného kultúrneho domu. Na kopci nad kostolom stála budova fary, ktorá bola podpivničená a celá postavená z kameňa. Fara zhorela pri požiari, ktorý zachvátil celé ústredie 28. októbra 1928. Starý drevený kostol sa zrútil v roku 1907.

Výstavba dnešného kostola svätého Štefana Uhorského začala v roku 1903. Prostriedky na vybudovanie kostola boli získané predovšetkým zo zdrojov občanov, ktorí odišli pracovať do Ameriky. Na výstavbu prispeli aj obyvatelia z okolitých dedín - Kubíkovej, Radôstky, Starej Bystrice a Vychylovky. Na stavbu prispej aj uhorský kráľ František Jozef II.

Odborné práce na kostole boli vykonávané pod vedením talianskych staviteľov a ostatné práce vykonávali občania obce. Práce boli dokončené v roku 1907. Nanešťastie pri skladaní lešenia okolo veže, sa začala veža nakláňať, až sa zrútila. Robotníkov, ktorí tam v tom čase pracovali, zachránila farská kuchárka, ktorá si všimla, že sa veža odkláňa. Robotníci stihli ustúpiť na strechu kostola. Vežu neskôr znovu postavili.

Kostol svätého Štefana je jednoloďová neoklasicistická stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria a s predstavanou vežou. Svätyňa je zaklenutá lunetovou (polmesiačikovitou) klenbou a loď pruskými klenbami, členenými medziklenbovými pásmi. Fasáda je členená lizénami (náznakmi piliera) a na zadnej strane kostola sú dva oporné piliere, ktoré sú jasnými prvkami neogotickej architektúry.

Kostol bol vysvätený grófom biskupom Viliamom Batthyanym.

Prvý kostol bol postavený v 11. storočí na námestí mesta. Obyvateľstvo tu bolo katolícke. Pôvodný gotický kostol pochádzal pravdepodobne zo 14. storočia. Počas archeologického výskumu námestia v rokoch 1994 až 1997 sa našli základy staršej gotickej stavby. Ján Jiskra z Brandýsa v 15. storočí opevnil kostol hradbami. Po reformácii Luthera a Kalvína sa udiali zmeny aj v Rimavskej Sobote.

V roku 1524 sa vysokopostavený predstaviteľ cirkvi, katolícky kňaz Em. Bebek oženil a nariadil prijať učenie Luthera. V roku 1594 tu boli nasledovatelia Jána Kalvína vo väčšine. V čase reformácie v rokoch 1592 až 1769 patril kostol takmer 177 rokov kalvínom. Veriaci chodili na sväté omše do kaplnky Panny Márie, ktorá stála pri kostole a pochádzala z polovice 16. storočia alebo sa modlili na cintoríne. Náklady na výstavbu kaplnky hradil šľachetný mešťan János Warga.

Kostol, ktorý stál na námestí, bol pôvodne katolícky, ale po reformácii ho používali kalvíni. V roku 1769 prebiehali boje medzi katolíkmi a kalvínmi o prinavrátenie kostola. Zmena nastála až počas vlády Márie Terézie. Kráľovský súd 9. apríla 1771 rozhodol v prospech katolíkov. Po skončení súdu sa György Karaba stal prvým katolíckym farárom. Pôvodný kostol bol už starý a poškodený, hrozilo jeho zrútenie. Preto Mária Terézia v roku 1774 alebo 1775 dala zbúrať a postaviť nový kostol, ktorý stojí dodnes. O tom svedčí aj latinský nadpis nad jeho vchodom:

Hex augusta – Vznešená kráľovná
Maria Theresia – Mária Terézia
Deo et Catholicis posuit – Dala postaviť Bohu a katolíkom