Máloktorá obec na Orave sa môže pochváliť takou bohatou duchovnou a kultúrnou minulosťou ako obec Bobrov. Je to pohraničná obec, ktorá sa nachádza v severnej časti Oravskej kotliny v mierne zvlnenom teréne s nadmorskou výškou 600 - 800 m nad morom. Jej najstaršia známa história siaha až do polovice 16. storočia.
Jej chotár susedí na severe s chotárom Zubrohlavy, Rabče a Rabčíc, na severovýchode ho lemuje štátna hranica s Poľskom a z južnej strany ho obmývajú vody Oravskej priehrady. Najstarším písomným záznamom o obci Bobrov je mapka Hornej Oravy z roku 1550. Bobrov mal vtedy len pár domov. Potom počet obyvateľov veľmi pomaly rástol a v druhej polovici 17. storočia už dosiahol okolo 25 rodín. Na konci 18. storočia tu už bolo vyše 1300 obyvateľov. Celé 17. storočie bolo obdobím zápasov o presadenie sa katolíckeho či evanjelického vyznania. Nakoniec tento zápas vyhralo katolícke náboženstvo a v priebehu 18. storočia vznikla katolícka farnosť najskôr v Zubrohlave (1770) a potom v Bobrove (1787).
V roku 1819 bola obec Bobrov povýšená na mesto. Tomuto povýšeniu zodpovedali aj viaceré charakteristiky tunajšieho života, ako bol rozvoj pláteníckeho a farbiarskeho remesla známeho aj v ďalekých krajinách Egypta, Moldavska, Krymu atď. Chvályhodná je snaha Bobrovčanov o vzdelávanie. V 1. polovici 19. storočia sa tu spomína aj stredná škola a je zaznamenané aj úsilie o zriadenie vyššej školy s obchodným zameraním. Pláteníci a farbiari tu boli organizovaní do cechu a koncom 19. storočia si tu založili Priemyselný spolok horno-oravských pláteníkov a plátno priemyselníkov. Známy bol aj Spolok bývalých urbarialistov, ktorý prispieval napríklad na opravu školskej budovy. Veľmi vysoko treba hodnotiť niektoré sociálne ustanovizne, ktoré pôsobili blahodarne na formovanie sociálneho cítenia obyvateľov. Ide najmä o rôzne základiny, cieľom ktorých bolo požičiavanie peňazí pre rôzne inštitúcie a jednotlivcov, medziiným aj pre pomoc chudobným a sirotám, zbierky pre chudobných a postihnutých prírodnými živlami a podobne. Bol tu dokonca aj istý druh starobinca a chudobinca (xenodochium) pre siroty a pre tých, čo nemali nijakú pomoc, keďže zostali bez príbuzných. Tak vlastne žiaden chudobný ani chorý neostal bez pomoci. Nechýbali tu ani sirotské fondy a inštitúcia tútora v prípade sirôt. V histórii Bobrova sú známe aj zbierky pre vzdialené krajiny (r. 1860 pre Chorvátsko), obyvatelia ktorých sa ocitli v núdzi.
Takto žili Bobrovčania od najstarších známych časov až po koniec 19. storočia, ktoré naplnili ušľachtilým činom: za farára Pavla Starinského na vŕšku nad cintorínom postavili kalváriu, ktorú posvätili 15. augusta 1894. Vďaka tejto kalvárii, ale aj špeciálnej a svojho druhu ojedinelej pobožnosti - sláveniu usnutia Panny Márie a jej nanebovzatia - tu vzniklo mnoho duchovného dobra. Šľachetným darcom nákladov na stavbu a fundátorom kalvárie bol tunajší rodák kanonik Štefan Koštialik.
